Kataster obce Dubník sa rozprestiera v Podunajskej nížine na západnom úpätí Pohronskej pahorkatiny. Špecifikom obce je jej poloha, nachádza sa v zúženom priestore v centrálnej časti okresu Nové Zámky vo vzdialenosti 23 km. Súčasťou obce sú 3 osady: osada Káptalan, osada Kolónia a osada Dvor Mikuláš. Celkový počet obyvateľstva obce Dubník je 1738.

O tom, že chotár obce bol osídlený už v dávnoveku, svedčia početné archeologické nálezy. Najstaršie sú z obdobia neolitu: je to sídlo s volútovou kultúrou. V priestoroch chotárskej časti Vaskapu bola obec Louth, zničená v období tatárskeho vpádu. Dnešná obec sa po prvý krát spomína r. 1236 pod menom Chus.


.: KULTÚRNE PAMIATKY (a zaujímavosti)

Už r. 1317 sa spomína tunajší  drevený kostol, ktorý bol r. 1357 vysvätený na počesť sv. Alžbety vdovy. R. 1397 bol vystavaný nový gotický kamenný kostol, ktorý bol ohradený palisádovou ohradou.

Už začiatkom 18. stor. Matej Bel v opise Komárňanskej stolice spomína kúriu Imricha Csúzyho.
O storočie neskôr Alexius Fényes spomína kaštieľ Žigmunda Csúzyho a krásny anglický park s mnohými exotickými drevinami, ktorý bol okrasou širokého okolia. Tento kaštieľ stojí aj dnes na hornom konci obce.

Južne od spomenutého kaštieľa stál ďalší kaštieľ, postavený začiatkom 19. stor. rodinou Hunyadyovcov, ktorý bol neskôr zbúraný.

Južne od zbúraného kaštieľa dodnes stojí secesná kúria Dionýza Paála st., postavená na prelome 19. a 20. stor. Dnes je v kúrii pohostinstvo.

V západnej časti obce, neďaleko novej ZŠ, stál najmohutnejší kaštieľ. Začiatkom 19. stor. ho klasicistickom slohu postavila rodina Szombathelyiovcov ktorá však zanikla a zachoval sa ba zvyšok pôvodného parku.

Oproti stojí secesná kúria, ktorú si na základoch staršej kúrie Pyberovcov z 1. polovice 19.stor. r. 1926 dala postaviť rodina Ölveckých.

Pri starom obecnom úrade sa zachoval zvyšok parku po bývalom Kálmanovskom kaštieli.

Obec zdoba ďalšie kúrie a aj viacero plastík a sôch. Pred rímskokatolíckym kostolom sa nachádza kamenný kríž s plastikou Ukrižovaného z r. 1788. Na južnom konci obce, pri ceste smerom na Rúbaň, stojí na mieste staršieho kríža prícestný kríž s plastikou Ukrižovaného z čias okolo 1955. V časti Újtelek sa nachádza prícestný kríž, na podstavci z r. 1817 stojí novší kríž. V rímskokatolíckom cintoríne sa nachádza novší kríž na staršom podstavci. Tu sa nachádza aj pamätník obetiam I. svetovej vojny ( 1914 – 1918 ), mramorovou tabuľou s menami obetí.
 

.: Z DEJÍN OBCE

Obec s 1817 obyvateľmi leží 27 km severovýchodne od Nových Zámkov.

O tom, že jej chotár bol osídlený už v dávnoveku, svedčia početné archeologické nálezy. Najstaršie sú z obdobia neolitu: je to sídlisko s volútovou kultúrou.

Z neskoršieho obdobia eneolitu sa tu našlo sídlisko s kanelovou keramikou, ďalej sídlisko maďarovskej kultúry zo staršej doby bronzovej, nálezy z laténskeho obdobia ( v expozícii Klenoty dávnej minulosti Slovenska na bratislavskom hrade sa nachádza jednoduchý zlatý prsteň z hrobu muža s výzbrojov ) a rímsko – barbarské sídlisko.

V priestoroch chotárskej časti Vaskapu bola obec Louth, zničená v období tatárskeho vpádu. Dnešná obec sa po prvýkrát spomína r. 1236 pod menom Chuz.

Pôvodne bola kráľovským majetkom, ktorý kráľovou donáciou dostal r. 1247 Alexander z rodu Semere, zvaný Chúzy.

Aj r. 1339 ju vlastnili členovia rodu Semere, r. 1394 sa objavuje pod menom Chuz.

R. 1416 sa tu spomína zemepán Michal Csúzy.

V tomto čase už tunajší členovia rodu Semerovcov prevzali od obce priezvisko ( pôdne meno obce bolo Csúz, t. j. Čúz ).

Ján Jiskra so svojím vojskom v okolí obce zviedol r. 1434 krutý boj s kráľovským vojskom. Onedlho tu vypukla cholera. R. 1537 obec už vlastnilo viacero zemepánov: v tomto roku uvádzajú do majetku Borbálu Váradyovú, r. 1540 dostávajú na obec novú donáciu, Ján a Melichar Csúzyovci a ich príbuzní, ale medzi majiteľmi Čúzu sa uvádzajú aj rodiny Dévyovcov, Szentpéteryovcov a Szentmihályovcov.

Potom sa tu zemepáni rýchlo striedali: 1553 to boli František Felpéczy, Imrich Kapocsy, Ján Szentpétery, r. 1584 Juraj Sárkány s manželkou.

Podľa správy z r. 1561 sa tunajší kostol uvádza už ako pustý Ani v 17. stor. sa pomery v obci podstatne nemenia, hlavnými zemepánmi boli Csúzyovci, ale popri nich sa ostatní majitelia často striedali.

R. 1636 bola majiteľkou majetkových podielov Judita Amadeová, r. 1644 vdova po Ladislavovi Pethöovi.

R. 1646 Tomáš Csúzy s ostatnými menovanými majiteľmi z rokov 1584, 1636 a 1644 dávajú svoje majetky do prenájmu.

R. 1659 sa delia o tunajšie majetky deti Štefana Rudnaya a Zuzany Csúzovej.

Títo početný zemepáni boli vlastne príbuzní Csúzyovcov, ktorí sa s nimi dostali do príbuzenského zväzku.

Obec v rokoch 1551, 1576 a 1669 spustošili Turci, a tak niet divu, že opustla.

R. 1631 tu navyše vypukla morová nákaza a značná časť obyvateľstva jej podľahla.

R. 1699 sa Čúz spomína ako samota, neobývaná obec.

V lete r. 1663 knieža Michal Apafi tiahol s Turkami do bitky o pevnosť Nové Zámky a prešiel aj obcou, resp. samotou Čúz.

R. 1718 bola obec dosídlená Slovákmi z Považia, Liptova a západného Slovenska.

V tomto roku sa ako jeden z tunajších zemepánov spomína Adam Csúzy, ktorý svoj majetkový podiel povedal Jurajovi Feketemu.

Neskôr sa medzi majiteľmi obce spomína Imrich Csúzy, dediča Františka Szluhu, Michal Naszvady a Adam Róth.

R. 1746 barón Ladislav Amade dáva svoju časť majetku do prenájmu Ladislavovi Hunyadymu, no dedičia Amadeovcov tento čin súdne napadli.

R. 1755 medzi tunajšími zemepánmi nachádzame Jóba Zmeškala a Semberyho dedičov, r. 1756 rodinu Ocskayovcov.

R. 1766 sa tunajší poddaní vzbúrili proti zemepánom.

R. 1786 sa obec spomína pod menom Cshus, neskôr v pomaďarčenej podobe Csúz.

R. 1793 sa medzi dedičmi Csúzyovcov stretávame s rodinami Veghovcov, Vörösovcov a Bogyiovcov.

Na začiatku 19. stor. sú vlastníkmi obce rodiny Halasyovcov, Petricsovcov, Szalacsyovcov, Heldovcov, Kürthyovcov, Bozóovcov, Wodiánerovcov, Perediovcov, Szegedyovcov, Léhnerovcov, Szigethyovcov, Véghovcov, Nagyovcov, Bothóovcov, Rozsosovcov, Schertzovcov, barón Riedl, barón Babarczy a barón Erlach.

No v tomto čase a až do roku 1848 boli a najväčšími zemepánmi Csúzyovci. R 1876 v obci vypukla cholera a r. 1914 čierne kiahne.

Na konci 19. stor. bola tunajším zemepánom ostrihomská kapitula, Rudolf Kálmán ml., barón Richard Hammerstein, Aladár Bathó a jeho spoločníci, Michal Steiner a vdova po Kolomanovi Baloghovi.

Neskôr do roku 1945, okrem ostrihomskej kapituly, baróna Hammersteina, Bathóovcov ( Štefan, Ľudovít a Vojtech ) Kálmányovcov ( Vojtech ), boli najväčšími tunajšími zemepánmi aj Maximilián Keszlco, Dionýz Paál, Broušek, Ödön Weisz, Ödön Hönig, slečna Weiszberberová, Markstein a vdova po Ladislavovi Fehérvárym, rod. Júlia Kálmánová.

R. 1869 žilo v obci 1807 obyvateľov, r. 1892 už 1892, r. 1942 ich počet narástol na 2458. Najviac obyvateľov mal Dubník r. 1961; vtedy tu žilo 2528 obyvateľov.

R. 1948 bolo meno obce zmenené na Dubník.


.: KULTÚRNE PAMIATKY

Už r. 1317 sa spomína tunajší kostol, zrejme iba drevený, ktorý bol r. 1357 vysvätený na počesť sv. Alžbety vdovy. R. 1397 bol vystavaný nový gotický kamenný kostol, ktorý bol ohradený palisádovou ohradou. Kostol bol neskôr opevnený kamenným múrom, ale ani ten neochránil obyvateľstvo pred vpádmi Turkov. Kostol za týchto vojen spustol a pravdepodobne bol iba provizórne opravený. A tak sa prikročilo k stavbe nového rímskokatolíckeho kostola sv. Alžbety vdovy, postavený v rokoch 1750 – 1754 v rokokovom slohu. Zemetrasenie r. 1763 ho však temer zničilo: steny popukali, a preto boli okolo celej budovy postavené oporné piliere a r. 1764 bol chrám prestavaný v neskorobarokovom slohu. Kostol bol obnovený v r. 1951 a 1977. zo starej stavby sa zachovala prízemná časť muriva presbytéria. Kostol je jednoloďový priestor s presbytériom a a polygonálnym uzáverom, sakristiou pristavanou k severnej stene presbytéria. Hlavý vchod do kostola je v prestavanej veži, zakončenej ihlanovou strechou. Fasády kostola sú jednoduché, členené iba oknami s polkruhovým zakončením, vežu členia lizénové rámy, zvukové otvory a okná. Interiér kostola je zaklenutý valenou klenbou, ktorá je zdobená štukovou a rokajovou ornamentikou, v nej sú novšie fresky z r. 1966. v uzávere presbytéria sú umiestnené tri olejomaľby z r. 1929 od maliara Karola Harmosa, znázorňujúce výjavy zo života sv. Alžbety vdovy. Kostolu ich daroval barón Hammerstein. Steny kostola zdobí 14 zastavení Krížovej cesty ( maľby sú súčasné ). Novšie sú aj nástenné sochy v presbytériu znázorňujúce sv. Antona, sv. Jozefa, Panny Márie a Ježiša Krista. Štyri staršie sochy evanjelikov a aj krstiteľnicou s plastikou krstu Ježiša Krista sú darom baróna Hammersteina. Chór v západnej časti lode podopierajú dve arkády, na jej čelnej strane sú tri fresky z r. 1966 od Karola Dinnyésa. Na chóre sa nachádza organ, ktorý r. 1935 podľa plánov Ľudovíta Schmidthausena zhotovil Otakar Vazsanszky. Na organe je erb baróna Hammersteina s nápisom SPECTEMUR AGENDO. Lurdska jaskyňa pochádza z 50. rokov 20. stor. Vo veži sú tri zvony; zvon sv. Rodiny, zvon sv. Alžbety vdovy a zvon sv Imricha. Už koncom 16. stor. sa v obci usadili zemianske rodiny kalvínskeho vyznania, ktoré si založili samostatnú farnosť. Ich prvý kostol bol možno iba drevený a koncom 16. stor. už ich nárokom nevyhovoval. Dnešný kalvínsky kostol bol postavený po Tolerančnom patente r. 1793, zväčšený bol r. 1857 a opravený r. 1993. Kostol je sieňový sakrálny priestor s rovným stropom. Vstavaná veža do štítovej hlavnej fasády so vstupným kamenným portálom, zakončená ihlancovou strechou, je z r. 1854. Z tohto roku je aj upravená fasáda. Hladké priečelia kostola členia iba okná s oblým zakončením. Veža je členená lizénovými rámami a zvukovými otvormi. V kostole sú tri nápisové tabule: prvá s dátumom výstavby kostola a veže, druhá s citátmi z biblie, a tretia na pamiatku 400. výročia založenia reformovanej cirkvi.

Už začiatkom 18. stor. Matej Bel v opise Komárňanskej stolice spomína kúriu Imricha Csúzyho. O storočie neskôr Alexius Fényes spomína kaštieľ Žigmunda Csúzyho a krásny anglický park s mnohými exotickými drevinami, ktorý bol okrasou širokého okolia. Tento kaštieľ stojí aj dnes na hornom konci obce. Je to prízemná klasicistická stavba na pôdoryse tvaru L, v strede hlavnej fasády ja umiestnený stĺpcový portikus, zakončený trojuholníkovým tympanónom. Na hlavnej fasáde ja kamenný portál sa segmentovým zakončením. Fasády budovy členia obdĺžnikové okná  v šambránach s polkruhovým zakončením, v jej v padline je štuková ornamentika s postavami anjelov. Fasády kaštieľa boli kedysi členené pásovou rustikou. Korunná rímsa je riešená na spôsob zuborezu, len na portiku je zdobená geometrickými obrazcami. Vo dvorovej časti východného krídla bola kedysi sklenená veranda. V 2. pol. 19. stor. kaštieľ od Pavla Csúzyho kúpil židovský nájomca Ödön Hönig, ktorého rodine patril do r. 1945 ( Pavel Csúzy založil nadáciu stavbu novozámockej nemocnice a tento jeho čin pripomína pamätná tabuľa na fasáde nemocnice ). Budova neskôr slúžila na školské ciele ( byt školníka ), dnes patrí Komárňanským tlačiarňam.

Po roku 1848 bolo v rozsiahlom parku Csúzyovcov postavených viacero panských sídiel. Park, v ktorom bolo mnoho krásnych sôch, v 2. polovici 19. stor. kúpil Juraj Steiger z Rúbane, ktorý ho potom predal židovskému nájomcovi Marksteinovi. Ten dal vzácne okrasné a lesné dreviny vyrúbať, predal ich ako palivo a plochu bývalého parku dal rozparcelovať. Z tejto hospodárskej akcie mal Markstein veľký zisk.

Južne od spomenutého kaštieľa stál ďalší kaštieľ, postavený začiatkom 19. stor. rodinou Hunyadyovcov ( dokazovala to tabuľa stene sýpky, stojacej v miestach dnešnej novej školy ). V 2. polovici 19. stor. Anna Hunyadyová predala kaštieľ židovskému podnikateľovi Schwartzovi, ktorý ho predal Ödönovi Weiszovi. Po r. 1945 budova slúžila na školské účely. Vtedy bolo zbúrané bočné krídlo a po r. 1970 pre výstavbu školského ihriska aj zvyšok kaštieľa. Kaštieľ bol prízemnou neskoroklasicistickou budovou s pôdorysom tvaru L. V strede hlavnej fasády bol stĺpový portik, ktorý bol zakončený trojuholníkovým tympanónom. Budova bola podobná prvému kaštieľu. Južne od zbúraného kaštieľa dodnes stojí secesná kúria Dionýza Paála st., postavená na prelome 19. a 20. stor. na mieste staršej budovy. Kúria patrila od r. 1931 jeho synovi, Dionýzovi Paálovi ml. Prízemná stavba s pôdorysom tvaru L bola po r. 1960 prestavaná na vináreň miestneho JRD a zbavená pôvodných architektonických detailov. Hlavná fasáda na severnom nároží je zakončená trojuholníkovým štítom. Hladkú fasádu členia iba obdĺžnikové okná, pôvodne sa šambránami s nadokennou rímsou spočívajúcou na malých konzolách. Nad hlavným vchodom bola trojuholníková supraporta. Korunná rímsa mala tvar zuborezu. Pred hlavnou fasádou každého z troch kaštieľov bola terasa ohradená kovaným zábradlím. Na druhej strane ulice, oproti hornému kaštieľu, stojí malá jednoduchá kúria s pôdorysom v tvare L. Aj plocha na tejto strane cesty bola pôvodne csúzyovským parkom. Kúria bola postavená v 1. polovici 19. stor. rodinou Szileyovcov a koncom 19. stor. ju získal Jozef Hönig. Budova bola po r. 1848 prestavaná na obchod a byty. Dnes je v kúrii pohostinstvo, v zadnej časti sú sklady. Jednoduchú dnes značne zmodernizovanú hlavnú fasádu členia iba obdĺžnikové okná. V dvorovej časti ja rizalit zakončený trojuholníkovým štítom. V zadnom hospodárskom trakte bola kedysi pekáreň.

Južne od predošlej kúrie stála kúria, postavená ešte na ploche csuzyovského parku. Po r. 1849 bol v staršej budove ( asi hospodárska budova csuzyovského kaštieľa, či byty služobníctva ) na dlhší čas zriadený okresný súd. Pavol Csúzy potom nepotrebnú budovu predal Dionýzovi Paálovi st., ktorý ju prestaval na kúriu. V r. 1931 – 1945 tu býval lekár dr. Karol Szegedy. Po r. 1945 tu boli byty. Hoci kúriu r. 1982 opravili úplne schátrala a r 1992 sa zrútila. Kúri bola jednoduchá prízemná stavba obdĺžnikového pôdorysu sa sklenenou verandou v strede parkovej fasády. Budova do ulice bola obrátená dvojosovou fasádou.

V západnej časti obce, neďaleko novej ZŠ, stál najmohutnejší kaštieľ. Začiatkom 19. stor. ho klasicistickom slohu postavila rodina Szombathelyiovcov a neskôr ho zdedila rodina Baloghovcov. V 20. rokoch 20. stor. kúpila budovu katolícka cirkev a zriadila v nej dievčenskú školu sv. Alžbety vdovy. Kaštieľ po r 1945 slúžil ako materská škola, po r. 1975 ako jej kuchyňa a jedáleň. Prízemná budova s pôdorysom v tvare L nemá temer okrem rizalitu zakončeného trojuholníkovým tympanónom na južnej fasáde nijaké architektonické osobitosti. Mnohokrát upravovaná budova na konci 20. stor. zanikla. Pri kaštieli sa zachoval zvyšok pôvodného parku.

Oproti stojí secesná kúria, ktorú si na základoch staršej kúrie Pyberovcov z 1. polovice 19.stor. r. 1926 dala postaviť rodina Ölveckých. Materiál na stavbu bol privezený z Jasovej zo zbúraného kaštieľa Kálmánovcov. Kúria je aj dnes majetkom rodiny Ölveckých, ktorí ju obnovujú. Je to prízemná stavba s pôdorysom v tvare L. V strede fasády dlhšieho krídla je oblá prístavba, nad ňou trojuholníkový štít. Fasády budovy členia lizénové rámy a obdĺžníkové okná, umiestnené v šambránach s trojuholníkovým frontónom.

V dvorovej časti je pilierová chodba, sčasti zasklená. Ku kúrii patrí aj staršia poschodová sýpka.

Kúria ktorá bola postavená na začiatku 19. stor. jednou z príbuzných rodín Csúzovcov, sa koncom 19. stor. stala majetkom a sídlom baróna Richarda Hammersteina, ktorý vo dvore dostaval hospodárky trakt. V 70. rokoch 20. stor. bola budova zbúraná a na jej mieste stojí dnešný kultúrny dom a obecný úrad. Kúria bola jednoduchá prízemná budova s pôdorysom v tvare L, do dvora otvorená pilierovou chodbou.

Pri starom obecnom úrade sa zachoval zvyšok parku po bývalom Kálmanovskom kaštieli.

Túto budovu dala postaviť asi na mieste staršej kúrie začiatkom 19. stor. rodina Szalacsyovcov, do ktorej sa priženil Rudolf Kálmán st. Po ňom zdedil kaštieľ jeho syn Rudolf Kálmán ml., neskôr tu bývali aj jeho bratia František a Ondrej. František Kálmán pred kaštieľom r. 1919 vyjednával, aby vojakmi 4eskoslovenskej armády nebol zastrelený každý desiaty muž či chlapec z dediny. Tunajšie obyvateľstvo sa totiž zaplietlo do protištátnej akcie. Vyjednávanie bolo úspešné a odsúdení boli na kauciu 44 000 korún prepustení. Od r. 1938 budova slúžila na rôzne praktické cieli a aj ako dom junákov. Po roku 1948 bol v kaštieli zriadený kultúrny dom a kino, no schátraná budova bola po r. 1980 zbúraná a na jej mieste bol postavený obchodný dom s priemyselným tovarom. Kaštieľ bol prízemnou budovou s pôdorysom v tvare L a s jednoduchými fasádami. Na hlavnej fasáde bol stredný plytký rizalit, korunná rímsa mala podobu zuborezu. V dvorovej časti bola zasklená veranda. Oproti kalvínskemu kostolu sa nachádza kúria rodiny Petrovicsovcov, postavená koncom 19. stor. Po r. 1945 boli v nej zriadené učiteľské byty, dnes je to dom č. 256. kúria je jednopodlažovou budovou na zvýšenom prízemí s pôdorysom v tvare L. Na troch rohoch hlavného krídla sú ozdobné kamene vázy. Okná sú v šambránach s nadokennou rímsou. Vo dvore ja zasklená pilierová chodba a zastrešený vstup do objektu. Dnes je kúria čiastočne zmodernizovaná. Kaštieľ, ležiaci juhovýchodne od kalvínskeho kostola, bol postavený v 2. polovici 19. stor. rodinou Bathóovcov. Bola to mohutná jednopodlažná stavba na zvýšenom prízemí s pôdorysom v tvare L. Kratšie krídlo bolo širšie. Do r. 1945 v ňom býval Ľudovít Bathó, hlavný notár Komárňanskej župy. Po r. 1945 bol tu zriadený kultúrny dom, r. 1970 bola jednoduchá budova zbúraná a na jej mieste dnes stoj rodinné domy.

Kúria, pôvodné sídlo rodiny Bathóovcov, bola postavená začiatkom 19. stor. nad ohybom štátnej cesty na miernej vyvýšenine v južnej časti obce. Do r. 1945 v nej býval Aladár Bathó, dedič po Valentínovi Bathóovi. Pred ním tu pobýval aj Štefan Bathó, držiteľ rádu strieborného meča, r. 1848 poslanec krajinského snemu v zbore dôstojníkov. Vojtech Bathó bol budapeštianskym právnikom. Po r. 1945 boli v kúrii sklady JRD a dielňa mechanizačnej skupiny. R. 1990 jednoduchú prízemnú stavbu obdĺžníkového pôdorysu ktorej fasády členili iba obdĺžníkové okná, zbúrali. Neďaleko tejto kúrie, východným smerom pri ceste vedúcej k rímskokatolíckemu kostolu, stála ďalšia kúria. Bola postavená v polovici 19. stor. rodinou Steinerovcov ako súčasť ich hospodárskeho dvora. R. 1920 areál od Michala Steinera a spol. kúpil Pavol Polka, ktorého dedičia kúriu obývali do r. 1990. Potom úplne schátranú budovu zbúrali. Kúria bola prízemnou budovou s pôdorysom v tvare L s hlavnou osemosou fasádou, ktorú na nároží členila basáž. Obdĺžníkové okná boli umiestnené v šambránoch s podokennou a nadokennou rímsou. V dvorovej časti bola otvorená pilierová chodba, ktorá bola neskôr čiastočne zamurovaná. Ku kúrii bola pristavaná mohutná sýpka.

Kúriu v chotárnej časti Vaskapu dal v 2. polovici 19. stor. postaviť Ladislav Fehérváry, ale od začiatku 20. stor. v nej bývali iba správcovia veľkostatku ( Fuchs a neskôr Szugyi ). Okolo r. 1970 túto jednoduchú schátralú budovu obdĺžníkového pôdorysu zbúrali.

Kúriu na majeri Káptalan, juhozápadne od obce, si dala postaviť koncom 19. stor. ostrihomská kapitula ako letné sídlo a obydlie správcov svojho veľkostatku. Budova aj po r. 1945 slúži na obytné účely. Kúria je prízemná budova obdĺžníkového pôdorysu s plytkými rizalitmi na oboch fasádach. Strechu hlavného vstupu do objektu podopierajú dva piliere. Na bočnej fasáde je veranda s balustrádovým zábradlím. Stredná časť kúrie s rizalitmi je zastrešená manzardovou strechou.

Obec zdobí aj viacero plastík a sôch. Pred rímskokatolíckym kostolom sa nachádza kamenný kríž s plastikou Ukrižovaného z r. 1788. na južnom konci obce, pri ceste smerom na Rúbaň, stojí na mieste staršieho kríža prícestný kríž s plastikou Ukrižovaného z čias okolo 1955. v časti Újtelek sa nachádza prícestný kríž, na podstavci z r. 1817 stojí novší kríž. V rímskokatolíckom cintoríne sa nachádza novší kríž na staršom podstavci. Tu sa nachádza aj pamätník obetiam I. svetovej vojny ( 1914 – 1918 ), mramorovou tabuľou s menami obetí. Pamätník bol doplnený menami obetí II. Svetovej vojny. Na križovatke Dubníckej a Pribetskej cesty stojí drevený kríž s plastikou Ukrižovaného zo začiatku 20. stor. Na križovatke ciest vedúcich do Pribety a na majer Káptalan stojí Božia muka z r. 1942, ktorú dal postaviť R.A. s manželkou S.K. Neďaleko majera Káptalan sa nachádza drevený kríž s plastikou Ukrižovaného, postavený po r. 1945. Na rímskokatolíckom cintoríne na Dionýza Paála ( 1842 – 1931 ) je bronzová plaketa hlavy krista z r. 1929 od profesora Jöfnera. Na kalvínskom cintoríne sa na rodinnej hrobke Szalacsyovcov nachádza vzácny barokový náhrobok s vysokým stĺpom z 2. polovice 19. stor. Na obidvoch cintorínoch sa nachádza viacero starých náhrobných kameňov z 18. a 19. stor. v záhrade bývalej školy na majeri Káptalan sa nachádza viacero zaujímavých plastík od akademického sochára Vojtecha Pohanku.


.: PRÍRODA

Dubník leží v Podunajskej nížine na západnom úpätí Pohronskej pahorkatiny. Západná rovinatá časť chotára leží na širokých terasách pokrytých sprašou, viatymi pieskami a piesčitými sprašmi. Východná časť chotára obce sa nachádza na chrbtoch pahorkatiny a treťohorným uložením. Okrem agátových a dubových lesíkov je plocha chotára odlesnená. Má lužné, černozemné a hnedozemné pôdy.
 

.: VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE

Rod Csúzyovcov ( pochádza z Dubníka a sv. Michala ). Ich prvým známym predkom bol Alexander ( 1247 ). Ján bol jedným z vodcov uhorskej armády v bitke proti Benátčanom r. 1327. Staré rodové majetky boli v Dubníku, kde boli Csúzyovci zemepánmi do roku 1848. Gašpar bol r. 1764 náhradný podžupan, v rokoch 1764 – 1772 bol I. podžupanom.

Pavol, narodený r. 1832, bol cisárskokráľovským komorníkom.

Ján Valašík ( Valliašik, Vallasik, Walassyk ), prekladateľ katolícky kňaz ( 19.3.1719 Kolačno, okr. Topoľčany – 23.3.1768 Bôrka, okr. Rožňava ). R. 1736 – 42 študoval filozofiu a teológiu na univerzite v Trnave, r. 1742 teológiu v Budíne, r. 1743 vysvätený za r.k. kňaza. V rokoch 1744 – 47 pôsobil ako kaplán v Dubníku, od roku 1747 ako farár v Bôrke, kde sa zaslúžil a postavenie nového kostola. R. 1768 vyšiel jeho prvý preklad životopisov svätých z maďarskej pôvodiny od A. Illyésa, v ktorom uplatnil kultúrnu západoslovenčinu ( Príklad život krestianskeho... W Trnave 1768 ).

Jozef Karácsonyi ( ? – 1831 Dubník ), teologické štúdiá ukončil v Bratislave, od r. 1793 bol kaplánom v Kameníne, od r. 1808 pôsobil v Dubníku. Bol aj cirkevným sudcom a biskupským radcom.

Ján Morvay ( z Dolných Držkoviec ), tabulárny sudca Komárňanskej stolice, r.k. kňaz ( 1795 – 17.3.1842 Dubník ). Teológiu vyštudoval na seminári v Trnave, ktorý ukončil r. 1828, potom bol kaplánom vo Strekove. Od 2.9.1840 bol farárom v Dubníku, kde vo veku 47 rokov zomrel. Jeho dielo Hodnowerni vipis snadného a spoburowaného Spósobu cu Zhogeňi wčil panugicég Mornég Uplavwici, aneb tak rečenég Choleri nemoci vyšlo v Trnave r. 1831 a bol to preklad z maďarčiny. Morvay bol aj tabulárnym sudcom komárňanskej stolice.

František Palacký, zakladateľ moderného českého dejepisectva, organizátor vedeckého a kultúrneho život, publicista, politik, a ideológ českého národného obrodenia a česko-slovenských vzťahov ( 14.6.1798 Hodslavice, okr. Nový Jičín – 26.5.1876 Praha ). Palackého v Čechách nazývali aj otcom národa. Jeho najvýznamnejším dielom sú päťzväzkové Dějiny národu českého v Čechách a na Moravě dle původních pramenů ( Praha 1848, 1870, 1872 ). V rokoch 1809 – 1812 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave.

1. apríla 1819 prijal miesto vychovávateľa u zemianky Jozefíny Kvassayovej, vdove po Žigmundovi Csúzymu. Palacký vychovával jej synov Jána a Karola. Rodina bývala hlavne vo Viedni, ale na prázdniny a vo voľnom čase na jar a v lete chodievali na rodný statok do Dubníka a s ňou aj Palacký, ktorý sa tu cítil veľmi dobre. V rodine mal pohodlie, prijali ho za člena rodiny a v nádhernom parku bolo dosť času na písanie či rozjímanie. F. Palacký sa 6. februára vzdal miesta vychovávateľa a odišiel do Prahy.

Alojz Miklósovics ( 1816 Érmihály - ? ), filozofiu vyštudoval v Komárne, teológiu v Trnave, štúdiá skončil v Pešti. R. 1838 ho vysvätili za diakona, pracoval ako učiteľ u Ghyczyovcov v Tate. R. 1840 bol vysvätený za kňaza. R. 1841 pôsobil ako pomocný učiteľ na seminári sv. Štefana, od r. 1844 bol učiteľom cirkevných dejín, od r. 1849 bol kňazom v Dubníku a zároveň a arcidekanom komárňanského arcidekanátu, od r. 1861 pôsobil v Gute. R. 1886 bol menovaný za riaditeľa Trnavskej administratúry, od 12.2. bol bratislavským prepoštom.

Miklósovics veľa písal a zostavil mapu trnavskej administratúry.

Michal Zoványi Jánoska ( 1839 Ostrihom - ? ), filozofiu vyštudoval v Trnave, teológiu v Ostrihome. R. 1861 bol vysvätený za kňaza. Svoju činnosť kňaza začal r. 1862 v Holiciach, neskôr pracoval v Kameníne, v Šahách a v Moči. R. 1865 do Pešti zavolal dr. Emil Ocsay, kde sa Jánoska stal redaktorom novín Pesti Hírnök, r. 1867 je v Bude pracovníkom v časopise Autonomia a v tom istom roku bol pomocníkom v časopise Szabad Egyház ( vtedy si osvojil prímenie Zoványi ).

Odišiel do Pešti, kde sa stiahol do ústrania. R. 1873 pracoval v peštianskej knižnici, r. 1874 bol inštalovaný za kňaza v Dubníku, no r. 1876 odtiaľto odišiel a vzdal sa aj kňazského povolania. Ale 16.9.1891 sa opäť stal kňazom a pracoval ako správca cirkvi v Budapešti, od r. 1893 ja kňazom v Imeli.

František Komlossy ( 1853 Topoľčany - ? ), filozofiu a teológiu vyštudoval v Trnave, získal diplom a doktorát. V júni 1881 bol vysvätený za učiteľa, pôsobiť začal na biskupskom gymnáziu v Trnave, od r. 1890 preložený do Mužle. Od r. 1892 sa stal biskupským kaplánom a hlavným inšpektorom pre základné školy. Od r. 1891 bol aj šéfredaktorom časopisu Népnevelő.

Rudolf Kálmán ml., župan komárňanskej župy a slobodného kráľovského meste Komárna ( 1861 Komárno - ? ). Po štúdiách práva v Budapešti sa dal do služieb komárňanskej župy, kde jeho otec Rudolf Kálmán st. pracoval ako riaditeľ sirotskej stolice, potom riaditeľ Prvej komárňanskej poisťovne. Rudolf Kálmán ml. bol najprv podnotárom, potom riaditeľom sirotskej stolice a nakoniec hlavným župným notárom. R. 1893 sa toho miesta vzdal a odišiel na rodinný majetok do Dubníka, kde hospodáril. R. 1905 sa stal poslancom za nagyigmádsky obvod v krajinskom sneme. R. 1906 sa stal županom Komárňanskej župy. Kálmán pôsobil vo viacerých spolkoch.


.: ZAUJÍMAVOSTI OBCE

Pri obchodnom dome sa pod č. 250 nachádza budova bývalej lekárne sv. Trojice, ktorú r. 1806 založil Juraj Pados a od neho ju kúpil Alexander Jezovits. Po ňom v otcových šľapajach pokračoval Koloman Jezovits st. a napokon aj jeho syn Koloman Jezovits ml., ktorý s mládežou naštudoval viacero divadelných hier. V dome bola lekáreň donedávna.

Je to jednoduchá budova s pôdorysom v tvare L, ktorú v rámci reštitúcie dostal pôvodný vlastník.

Pri rímskokatolíckom kostole sa nachádza budova rímskokatolíckej fary, postavená zrejme s kostolom a potom viackrát prestavaná, naposledy r. 1977. Fara je obdĺžníková budova s nárožnými rizalitmi. Fasádu členia obdĺžníkové okná v šambrách s nadokennými rímsami. Pri kalvínskom kostole sa nachádza kalvínska fara, postavená asi spolu s kostolom. Je to jednoduchá obdĺžníková budova, v dvorovej časti má otvorenú pilierovú chodbu.

V Dubníku sa nachádza teheľňa, založená na samote Bakoš pre potreby obce a jej bližšieho okolia, spoločne miestnym MNV a JRD okolo 1955. Teheľňa v súčasnosti už zanikla.

Vodný mlyn sa nachádza v mieste časti Kendereš a v 20. rokoch 20. stor. ho postavil Žigmund Cövek. Mlyn neskôr získal Ernest Úri. V 50. rokoch 20. stor bol mlyn prerobený na elektrický pohon. Mlyn dnes už nie je v prevádzke, využíva sa iba jeho obytná časť.

Pod č. 504 sa neďaleko rímskokatolíckeho kostola nachádza najstarší dom obce, ktorý na prelome 18. a 19. stor. postavila rodina Haraszticsovcov. Dom neskôr prešiel dedičstvom do majetku rodiny Fülöpovcov a nakoniec až do dnešných čias v ňom býva rodina Habayovcov. Dom je budova obdĺžníkového pôdorysu s otvorenou pilierovou chodbou do dvora. Chodba a drevený štít domu majú bohatú rezbársku výzdobu. Budova sa podobá domom z Dolnej zeme.

V strede obce sa nachádza artézska studňa, ktorej okolie bolo r. 1950 pekne upravené. Tu rastie aj starý strom obce asi 70 ročná vŕba, ktorú víchor v zime 1995 sčasti zlomil.